Samotárium

Autor: Ján Zelenák | 16.6.2019 o 21:42 | (upravené 2.7.2019 o 21:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  41x

    Od kúta sa nesie také ticho, čo možno počuť, keď človek čelí oknám do špinavého dvora. To musí byť také prázdno, že vidieť poletujúci prach ako sa víri v šepote izby. Akoby plávajúce ostatky seba samého, minulého i budúceho, tancovali v nádychu stien. Také to ticho, že počuť kreslo ako dumá, hrdé a vysmievajúc sa človeku, ktorého objíma. Oči čo hladia ma, ruky čo strážia ma. Drzé, vidiace nepočuté, drsné, držiace všetko. Všetko to, do najjemnejšieho zrnka nasiaknuté mnou. Ticho, čo potvrdí, že to niečo, čo delí ma od sveta za oknom, existuje.

    Možno ani nie tak od kúta, skôr tam, niekde odzadu, od kozuba sa to ticho nesie. Odtiaľ, kde to tak hreje ak chcem, len večne plaší sa tá, čo zobrala oheň. A to je to! No a on svet schovaný pod korkom, sa mi klania a lichotí, až sa to nedá zniesť. Tak nechám izbu vychladnúť. Na ráno nepretočím budík, len prespím, čo sa dá a možno viac, nech sa šamotové srdce zatvorí. Uľahnem premrzlý a snáď počas toho spánku rozvrčí sa mi blízky sen so ženou, ktorá čaká pri zavretých dverách. Znudená sedí na prahu a vraví mi, že to len malichernosť leje sa mi v žilách. Topím sa v nej i s ňou. Myslí si, že len v domnienkach stávam sa obeťou, malá úcta voči sebe samému, pripla by mi na čelo. Nech chodím po ulici a ľudia vidia do mňa, nech pohŕdavo civia na moje kosti. Želám si, aby to tak bolo, aby som sa v nej nemýlil a ani ona vo mne. Dobrovoľne by som sa ponížim pre tú útechu. Nech, potykám si a potknem sa sám o seba v samotáriu. Nech smeje sa, ako pomaly rúčkujem k ďalšej zime. Takých rybárov bez lodí, čo v zime víno pijú, takých je.

    Zrejme to ticho neprichádza ani od kozuba, zrejme je vo mne. V lacných sympatiách, tam kde som so sebou v hádke, musím si prebrať, čo som vlastne pochopil a čo len pobral so sebou. Všetky tie myšlienky, čo ich pravosťou si nemôžem byt istý, odložím a obzriem sa za tou hromadou. Väznený vo vetách, ako v týchto múroch, ktoré si tak držím a strážim, tak ako domnievam sa o svojej plodnosti, naivne, akoby tu predo mnou nikto nikdy nebol, tak možno len sedím v ustlanom kresle a svet už dávno za mňa myslel. Môžem liečiť si ducha, liečiť sa pred sebou samým, nachvíľu, len aby o pár rokov vystrelila myšlienka, aké to mohlo byť, keby som tu nesedel, vyšiel von a pozrel na izbu z diaľky. Zabudol, ako znie šepot stien a ako som sa im klaňal. Zabudol, ako mnou trhalo súcítiť s prachom, ktorý si bude lentak poletovať ďalej, už ho nebudem vnímať, budem vo dvore hľadať chodníky. Tá myšlienka bude posledný výstrel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ako o Gorile klamala Anna Bubeníková

Nominantka SDKÚ pôsobila vo Fonde národného majetku devätnásť rokov.

Komentár Petra Schutza

Prezidentka je optimistkou bez dôvodu

Niežeby sa dôvera ku krokom polície i prokuratúry dala rovno vylúčiť.


Už ste čítali?