Chcela by vidieť paže, ktoré by ju mali objať, no tie len sú a hrdo držia delo. A hruď, na ktorú by hlavu sklonila, ale len ako múr bráni ju pred čerstvým vzduchom. Neveriacky očakáva niečo viac, prezerá si ma a zrejme rozmýšľa nad mojim oblečením. Ako sa to všetko ku mne nehodí, ani slová, ani ona.
Mrak je nelichotivý, pravé jej tieň pokryl tvár. Viac mi jej pozornosť nepatrí, len snaží sa rozoznať môj hlas v šume sveta. Nespoznáva ho, pretože som iný ako včera, ale zajtra sa ním možno stanem, alebo potom neskôr, no a ona chce práve to zajtra. Tak poviem niečo pekné a ona stále neverí, ale venujeme mi pohľad a mrak pochybností je preč. Neviem a ani sa nepokúšam rozlúštiť ten výraz, ktorým ma opäť očarila. Strieľam ďalej a ona? Spaľuje ma zatvorenými ústami. Vnímam ich, sú tiché a trpké.
