Budíková

Autor: Ján Zelenák | 25.6.2019 o 21:28 | (upravené 29.7.2020 o 23:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  100x

    Už zvoní pri mne hlas, čo skúša mi preniknúť hlavou. Zvoní, že miesto kde som je smutné a kotol dudle a práska, nech len ostanem pri ňom.

    Cestou na miesto vlnivých majákov sa obratím ešte raz, aby som uvidel, čo všetko tu po mne zvýši. Nechám tu neporiadok, akoby som sa mal zajtra vrátiť. Nech si myslia a vravia, že odišiel na chvíľu, možno z nejakej prchavej túžby po niečom. Nech si vravia a myslia, no návrat by bol krok späť. A pre človeka, ktorý celý život kráčal dozadu je to práve to posledné, ak sa už rozhodol.

    Na farebnom chodníku sa pyšní značka ,,Otáčať sa zakázané!,,. Preto sa nebudeme lúčiť, snáď sa chcem vrátiť a niekde v hĺbke som presvedčený o teplom, o správnom, objatí ohňa.

    Namiesto kotla hriali umelé slnká a pod nimi spali ľudia. To spali a ešte nesúdili, keď zazvonil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?