Bianco

Autor: Ján Zelenák | 22.8.2019 o 6:06 | (upravené 23.9.2019 o 21:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  57x

    Nestarnúci skladatelia sa predbiehajú o moju náklonnosť a tak im vzdám hold, keď z koša vyberiem víno. To som ho nad ránom zahodil v zlosti, že viac nebude potrebné. Mýlil som sa, presne ako zvyknem a pritom mi hrajú tak clivo, akoby mi rozumeli a nesúdili.

    Na konci leta zapršalo a tráva ľahko povstala, poznám to náhle uzdravenie pred smrťou. Odvrátim sa od bytu, ktorý mi nepatrí a na ulici sú autá nezvyčajne dotieravé, to neprestajne pretínajú stojaté. Aspoň ten dážď je slobodný a neblúdi, len niekde za mestom sa plašia blesky, akoby mi dávali za pravdu. S kávovým hrnčekom teda pripíjam na veľkých skladateľov a je mi taká príjemná zima, tak moc im závidím a oni to tušia.

    Víno je kyslé a nudné, tak dobre sa ku mne hodí a ľudia sa medzitým vracajú do suchých bytov, sú takí vážni, takí skutoční.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DNES PÍŠE MATÚŠ RITOMSKÝ

Netlačme na Matoviča, aby niečo vymyslel, lebo to môže urobiť

Žiadna krajina nemá v rukáve zaručenú a jednoduchú cestu, ako z toho von.


Už ste čítali?