Slnko vo vlasoch

Autor: Ján Zelenák | 29.7.2020 o 22:41 | (upravené 29.7.2020 o 23:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  18x

    Stála pod strechou rozpálenej búdky a autobus meškal sedem minút. Zo zroseného davu vyčnievala, ako keby si ju vybralo samotné slnko. Stála pred rušnou cestou v ľahkých šatách a ja som ďakoval všetkým preplneným križovatkám.

Ďakoval som náhode, že nestihol som prísť skôr či neskôr, a tiež slnku, že páli, že môžem vidieť ten úžasný jav, keď sa zapletie do vlasov ženy.   

   Autá sa ponáhľali po svojich cestách v nehybnom opare, zatiaľ čo autobus meškal presne osem minút a ona len stála pod železnou strechou bez zbytočných bremien. Havranie vlasy mala ako žiadna iná, husté tak, že by sa v nich jeden neopatrný ľahko stratil. Zdalo sa mi, že sa tak stalo i slnku, že jej neopatrne kurizovalo prechádzajúc po bledej pokožke od nôh cez prsia, a potom sa zaplietlo v úchvatnej spleti ženskosti.

   Autobus už len meškal a autá sa medzitým zmenili z divokých koní na pomalých a múdrych slonov putujúcich k oázam. Jedna z nich práve stála bokom a snažila sa drzé slnko vyhnať z vlasov. Predkláňala sa a bujné vlasy mala spustené skoro až po zem. Rukou z nich vyčesávala dusno a môj pohľad. Šatkou si prechádzala po krku, narovnávala sa a vlasy rozhadzovala na všetky strany. Bojovala statočne, i keď nemohla vyhrať, nikto z nás nemohol.

    Chcel som k nej podísť a spýtať sa, či tu čaká na autobus alebo na jeseň, tak ako ja. Niekedy aj jeseň mešká a v tom prišiel autobus skôr než ona. No i tak som mu vďačný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?