Ostrý Vrch

Autor: Ján Zelenák | 13.9.2020 o 5:47 | (upravené 26.9.2020 o 23:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

    Kráčali sme po vráskach Karpát, po líci starca k jeho ozdobnej výške, pretože on vidí o niečo viacej ako my. Tam hore neklame, tam sú tváre pokútne a vietor šibe, tam možno počuť tiché rozhodnutia.

     Kráčali sme v unavených stopách a každý z nás k nemu niesol svoju tvár. Cestou hore sme opúšťali naše poznačené svety, naše malicherné rany. Myslel som na neho, ako priveľmi sme ho sklamali, ako pridlho pokúšali, až musel prasknúť. Niekde pri nízkej brade ho teraz zdobí hlboká jazva a ľudia vravia, že je hora slabá, pretože na nej postavili stožiar. No zdá sa mi, že sa ten starec nad nami zamračil, že sa z nás niečo vytratilo.

    Musel od tej zlosti prasknúť niekedy v skorej noci a nikomu z nás sa nezveril. To júnové ráno sme našli suché studne a ryhu lemujúc sklamanie, a i tak nás musel mať rád, keď tá ryha zastala kúsok pred našim domom. Preťali sa tepny i jeden prameň, ktorý niesol naše meno.

    Ako dieťa som ho videl božský, že sa o neho opierali mračná, a vidím ho tak stále. Túlal som sa sním – po ňom a vyzýval tie mraky i blesky, nech uhodia na miesto, ktoré som im vybral. Na miesto, ktoré som označil zdvihnutím rúk, miesto, kde som stál. To vďaka nemu som mal tú silu, i keď choval ma v bezpečí.

    Kráčali sme po líci Ostrého Vrchu, popri jeho ryhe, a starec vo svojej polovici rozkázal vetru, aby nás otočil studenou rukou. Spoznal som to varovanie, malo pršať, mala prísť  mrzká búrka a mne sa zachcelo naposledy zdvihnúť ruky k mračnám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Testovanie nie je hlasovanie, dajte sa otestovať

Je dôležité, aby štát dokázal otestovať všetkých, ktorí chcú byť zodpovední.


Už ste čítali?