Hľadá sa muž do izby

Autor: Ján Zelenák | 26.9.2020 o 23:18 | (upravené 27.9.2020 o 2:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

    Na konci januára sa nemotorne posadila na studené schody a zapálila si.

,,Máš rád psov? Moja láska, Alan... v sobotu ho privezú, teraz nemohol prísť...“ Sedela nekľudná, akoby sa snažila zbaviť oprát, ktoré viedli jej unavené telo.

    Z očí jej prýštil zapíjaný smútok, ktorý nemožno zapiť, spoznal som ho, keďže som sa po ceste snažil spláchnuť ten svoj. Tiež som si zapálil. ,,A ty teda hľadáš izbu... alebo byt?“ Asi trikrát si potiahla alebo skôr len cigaretu priložila k ústam, a potom ju odhodila pred seba. ,,Izbu.“ Odpovedal som tak potichu, že ma skoro nemohla počuť a zrejme ma vôbec nevnímala, a pritom som sa na ňu nemohol vynadívať, oblečená v tom smútku pôsobila roztomilo, ako ľahko opitá milosť.

    Vošla do odomknutého bytu, vo dverách prezieravo nechala plyšovú papuču, a stratila sa na toalete. Chvíľu som tam len tak stál a snažil sa pobrať zatuchnuté schodisko, ale myslel som len na to, že musím vstúpiť ako muž s jasným hlasom. Celým bytom znela španielska hudba a prázdnu chodbu lemovali tri holé izby. V tých izbách kotvila podobná zima ako vonku, to pretože im chýbala ľudskosť a jedna z nich mala byť moja. Počul som ako pustila vodu. ,,Prepáč, čakal si... ja takto nepijem, ale... ale dnes...“

    Prezeral som si izby a hlavu som mal čistú, akoby som celý ten byt už prežil. Medzitým prebehla po chodbe do úzkej kuchyne. Zhasol som na chodbe a šiel za ňou, aj keď ma nevolala. Sedela u malého stolíka, sedela smutno medzi krabicami spomienok a nevybaleným domovom. Vlasy mala rozcuchané a koleno pri brade. Nepozrela sa na mňa, len sóla nylonových gitár pustila o trochu silnejšie. Ten byt ma viac nezaujímal, to ona a splašený rytmus gitár, čo sa medzi nami preplietal a pritom neskuhral o pozornosť.

    ,,Sadni si... dáš si panáka?“ Nestihol som jej odpovedať a zrejme by som neodmietol. ,,Prosím, dnes musíš. Túto fľašu mám od otca.“ Vedel som, že pije ako po prvý raz, že si nevie poradiť, a že nič nevylieči a vyliečiť nechce. Mlčali sme v uzimenom byte a kapela hrala chvíľu smutne a potom veselo. Spomenula, že študuje architektúru a vtedy som pochopil, že byt nie je holý, že len čaká na podobnú ženu. Po štvrtom poháriku som sa jej priznal, že kým som čakal, tak som si obzrel okolie, a že ma táto časť mesta trocha desí. Otočila sa ku mne a nato ma vyhnala von.

    V strede januára som sa vracal na stanicu a na tej zástavke som bol i nebol, vrátil som sa a oženil sa s ňou, vrátil som sa a v prázdnom byte sa milovali dvaja smutní ľudia, vrátil som a vypili sme všetku jej bolesť, na tú moju sme už ten večer nestačili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?